Zimné plávanie a intuícia – dve sily, ktoré Marek Košecký spája vo svojej praxi so svojím telom. Tento rozhovor odhaľuje, ako možno aj bez technológií, len vďaka disciplíne a citlivému vnímaniu seba samého, budovať zdravý vzťah k telu, posúvať vlastné limity a nájsť rovnováhu medzi výkonom a rešpektom.
Marek ako zimný plavec a pozorovateľ vlastného tela dokazuje, že porozumenie signálom organizmu nie je výsadou vedcov – je to zručnosť, ktorú môže rozvíjať každý z nás.
Ako by ste sa na úvod predstavili čitateľom?
Volám sa Marek, pracujem v polygrafii, mám 51 rokov a už 13 rokov sa celoročne venujem otužovaniu a súťažnému zimnému a diaľkovému plávaniu.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že telo Vám „niečo hovorí“ – ako vznikol ten vnútrorný dialóg?
Pri začiatkoch v športovaní s extrémnou záťažou, v mojom prípade zimnom plávaní, som si hlavne v prvej sezóne a popri samotnom spoznávaní tohto športu začal všímať dopady na moje telo, resp. ako telo reaguje na rôzne situácie počas plávania – napr. triaška, sťažené dýchanie, kŕče a pod. Následne som si vyhodnotil tieto situácie a snažil sa nájsť ich príčiny, aby som im vedel v budúcnosti predchádzať. Vo väčšine prípadov išlo práve o to, že som ešte nevedel dostatočne počúvať svoje telo a nepoznal jeho aktuálne limity – nevedel som im prispôsobiť svoj fyzický výkon.
Ako plávanie ovplyvnilo Váš vzťah k vlastnému telu?
Vďaka plávaniu som si začal viac uvedomovať limity vlastného tela. Zároveň mi ukázalo, že je možné telo postupne prispôsobiť a posúvať svoje hranice pravidelným tréningom a teda disciplínou – napr. v časovej výdrži alebo aj v samotnej odplávanej vzdialenosti v studenej, resp. ľadovej vode.
Spoliehate sa viac na intuíciu alebo na objektívne merania? Ako to kombinujete?
Skôr verím vlastnej intuícii, pocitu z aktuálneho fyzického aj psychického stavu, ale aj konkrétnej situácii v danej chvíli – napr. prispôsobenie výkonu únave, prepracovanosti, stresu a pod. Ak sa pýtate na merania z medicínskeho hľadiska (napr. BMI a pod.), určite sú z dlhodobého hľadiska výborné na porovnanie výsledkov a vplyvov športovej činnosti na organizmus, ale aj tak vždy u mňa rozhoduje pocit a prispôsobujem výkon a záťaž na telo aktuálnemu pocitu a priamym indíciám od tela.
Máte nejaké konkrétne návyky alebo rituály, ktoré Vám pomáhajú vnímať svoje telo citlivejšie?
Nenapadá mi žiadny konkrétny návyk.
Aký postoj máte k lekárskym kontrolám a preventívnym vyšetreniam – spoliehate sa na ne?
Nepodceňujem ich, ale nedá sa vyslovene povedať, že by som ich vyhľadával a spoliehal sa na ne alebo sa riadil iba na základe výsledkov z lekárskych prehliadok.
Čo by ste poradili iným ľuďom, ktorí chcú byť viac v kontakte so svojím telom?
Odporučil by som vyskúšať rôzne neprirodzené záťaže na telo, či už je to akýkoľvek šport – niekomu sadne beh, ale nezvláda vysokohorskú turistiku alebo hocijaká iná aktivita. Človek tak môže v sebe objaviť zatiaľ nepoznanú výdrž vlastného tela v rôznych situáciách.
Dôležité je uvedomiť si, že telo zvládne oveľa viac, než si o ňom myslíme – a to je z môjho pohľadu celý základ práce so svojím telom. Nebáť sa nájsť svoje limity, postupne sa snažiť ich prekonávať, pracovať so svojou hlavou. Ale zároveň sa nesnažiť o nasilu progres – ak mám horší deň, pokojne si dám menšiu záťaž než minule, aj keď to človeka láka každým dňom sa zlepšovať. Dôležité je prispôsobiť fyzický výkon aktuálnemu psychickému stavu a nastaveniu. Vyhodnocovanie stavu vlastného tela PRED a POČAS fyzickej aktivity je kľúcové k dosiahnutiu ideálneho výkonu tela v danej situácii.
Skúšali ste niekedy vedome prekročiť svoje limity? Ako to dopadlo?
Áno. Ešte v začiatkoch môjho zimného plávania som sa prihlásil na jednu akciu, v ktorej išlo o preplávanie Váhu z jednej strany na druhú a naspäť. Už pri preplávaní na prvý breh som cítil, že je toto na mňa v rámci aktuálnych možností asi dosť silné sústo, som ani nevyliezol z vody a chcel som preplávať rovno na druhú stranu, aby som to mal čím skôr za sebou, tak sa mi približne v strede rieky medzi brehmi zrazu začalo veľmi ťažko dýchať, našťastie som si to v hlave rýchlo vyhodnotil, upokojil som dýchanie, nechal som sa chvíľu unášať vodou a keď som sa ukľudnil, doplával som na breh.
Aké fyzické alebo psychické zmeny ste na sebe pozorovali v prvej sezóne zimného plávania?
- Po fyzickej stránke jednoznačne naštartovanie a výrazné posilnenie imunitného systému, lepšia odolnosť voči nízkym teplotám a celkovo chladu. Poznám ale napríklad ľudí, ktorým otužovanie, resp. zimné plávanie doslova vymazalo alergiu na chlad alebo aj ekzémy.
- Po psychickej stránke je to pre mňa aj napriek extrémnej záťaži na organizmus veľmi očistná aktivita pre myseľ, určitým spôsobom relax a vypnutie od všedných problémov každodenného sveta.
Akú úlohu hrá podľa Vás strach a komfort pri spoznávaní vlastného tela?
Jednoznačne významnú. V dnešnej dobe je dá sa povedať až trendové nastavenie mysle s tzv. vystúpením z komfortnej zóny, avšak toto je naozaj skutočný boj v hlave človeka. Ak človek nepovolí uzdu vlastnej mysli a neprekoná strach z nepoznaného, nikdy nemá šancu reálne spoznať vlastné telo a nezistí, aký potenciál v sebe možno skrýva. Zároveň by som ale dodal, že nie je všetko iba o tom zbaviť sa strachu a bezhlavo do všetkého ísť, ale zdravý rešpekt je určite nutný a v rámci sebakontroly veľmi dôležitý. Napríklad v Dunaji alebo cez Dunaj som plával už naozaj veľkač, avšak rešpekt z tej sily rieky u mňa nikdy nezmizne a takto to aplikujem aj na ďalšie situácie, kedy vystavujem telo diskomfortu.
Rozhovor s Marekom Košeckým približuje, ako možno vďaka zimnému plávaniu nadviazať blízky a praktický vzťah s vlastným telom.
Bez technológií, iba s vnútorným kompasom, Marek ilustruje silu disciplíny, rešpektu k limitom a múdreho posúvania hraníc. Telo je totiž múdrejší partner, než si často myslíme – ak ho dokážeme počúvať, učíme sa o sebe viac než z čísel a tabuliek.
Kľúčom je citlivosť voči sebe samému, intuícia a odvaha čeliť diskomfortu bez toho, aby nás ovládalo ego.