Rozhovor s Leošom Šimunkom, ktorý začal s cyklistikou v dospelosti a dnes súťaží v kategórii Masters. Popisuje vlastnú cestu hľadania rovnováhy medzi výkonom, regeneráciou a vnútornou pohodou – bez zbytočného hrotenia. Je to príbeh o tom, že šport môže začať dávať zmysel aj vtedy, keď si myslíme, že „už je neskoro“.
Leoš Šimunek (1975) je aktívnym členom klubu CK Olympik Trnava, kde sa venuje cestnej cyklistike a cyklokrosu. Pravidelne sa zúčastňuje pretekov Slovenského pohára a podujatí v kategórii Masters. V roku 2024 absolvoval napríklad etapu Slovenského pohára Masters v Šarišských Bohdanovciach, kde v kategórii Masters B obsadil 4. miesto.
Ako si sa dostal k cyklistike?
Začalo to inšpiráciou starším susedom a kamarátom, ktorí pravidelne trénovali a vyžarovali zdravie. Ich radosť zo života ma chytila natoľko, že som si začal všímať cyklistov aj na ulici. Prvý vážny výjazd som absolvoval s Rasťom – skúseným jazdcom, ktorý ma zasvätil do techniky. Učil ma signály, ukazoval prekážky, trpezlivo vysvetľoval princípy skupinovej jazdy. Po tom prvom výjazde som si povedal: „Toto chcem robiť.“ A o pár dní som už sedel na karbónovom cestnom bicykli.
Ako vyzerá tvoj tréningový týždeň?
Prešiel som si všetkým – tréning, preteky, pretrénovanie, choroba. Najprv som regeneráciu ignoroval. Dnes viem, že bez nej to nejde. Typický týždeň? Pondelok oddych. Utorok, streda, štvrtok – jazdy podľa potreby: niekedy skupinové, niekedy intervaly. Piatok opäť voľno alebo len krátke vytočenie nôh. Víkend – ak sú preteky, tak intenzívnejšie, ak nie, tak objemovo. Kľúčová je pre mňa nielen strava, ale aj psychická pohoda. Tú mi pomáha držať moja manželka, ktorá je v tomto mojím veľkým zázemím.
Čo ťa drží pri pretekoch?
Vzťahy. Komunita. „Dzedovci“ z Trnavy. Jazda s rovesníkmi, ktorí to nevzdali, ale stále makajú. Preteky pre mňa nie sú o výsledku. Cieľ je prísť do cieľa – a užiť si to. Tá energia, ktorú vytvára skupina podobne naladených chlapov po päťdesiatke, sa nedá nahradiť ničím.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí strácajú motiváciu?
Hýbanie je prirodzené. Ak sa prestaneš hýbať, príde bolesť, lieky, lekári. A život bez pohybu prestane byť radosťou. Čím sme starší, tým viac sa potrebujeme hýbať. Nájsť si parťáka – to je kľúč. Niekoho, kto je na podobnej výkonnostnej úrovni a potiahne ťa, keď sa ti nechce. A ak nie tréning, tak aspoň prechádzky. Turistika, čerstvý vzduch, slnko. To nie sú frázy, ale realita.
Cítiš rozdiel medzi tvojím telom v 30-ke a 50-ke?
Paradoxne sa cítim lepšie teraz. V tridsiatke som sa toľko nehýbal. Dnes je pohyb súčasť môjho života a fyziologické zmeny necítim tak silno. Samozrejme, treba sa o seba starať – ale pravidelnosť robí zázraky.
Aké zásady ti pomáhajú držať sa vo forme?
Spánok, voda, strava. Nič revolučné – ale ak to naozaj robíš poctivo, zaberá to. A ešte niečo – musíš byť v pohode ty sám. Môžeš mať najlepšiu výživu sveta, ale ak ti šrotuje hlava, telo to nevydrží. To sa teraz po päťdesiatke učím najviac.
Čo robíš, keď sa ti nechce?
Vypnem. Nehrotím. Zbalím sa a idem do Malých Karpát. Prechádzka na Záruby, les, ticho, čerstvý vzduch. Telo si samo vypýta, kedy chce ísť znova. Netreba to siliť.
Leoš po cyklokrosových pretekoch. Aj takto vyzerá „radosť z pohybu“ po päťdesiatke.
Ako si zvládal krízy?
Vďaka pevnému zázemiu doma, ktoré mi vytvára najmä moja manželka, som dokázal prejsť aj náročnými obdobiami. Jej podpora, stabilita a schopnosť držať veci pokope aj v tých najťažších chvíľach bola pre mňa zásadná. A samozrejme aj priateľstvá z cyklistiky – vzťahy sú liečivé, aj keď si to často uvedomíme až spätne.
Mení šport psychiku?
Určite. Keď musíš počas 120 km tréningu v daždi a zime vyjsť posledné 20 km alpské stúpanie, naučí ťa to veľa o sebe. Musíš „zaťať zuby“ a ísť. A potom zistíš, že tú istú vytrvalosť vieš použiť aj v bežnom živote – keď sa valia problémy, keď niečo bolí. Vieš, že to dáš.
Jedna veta na záver:
Chcem sa plnohodnotne hýbať aj v sedemdesiatke!